Na Slovensku sa vyskytuje mnoho jaskýň, najviac v Slovenskom krase, Nízkych Tatrách, Spišsko-gemerskom krase (Slovenský raj, Muránska planina), Veľkej Fatre, Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách.
Jaskyne svojou tajuplnosťou priťahujú pozornosť človeka od dávnych čias. Niektoré boli v určitom období osídlené alebo sa využívali ako skrýše. Vytváranie jaskýň je viazané na horniny rozpustné vo vode, ktoré sa v odbornej terminológii menujú krasovými.
Krasové územia zaberajú na Slovensku rozlohu vyše 2700 km2 a predstavujú významné krajinné celky Západných Karpát. Krasové územia sa vyznačujú svojráznymi geomorfologickými a hydrologickými javmi ako sú škrapy, závrty, úvaly, slepé a poloslepé doliny, tiesňavy, kaňony, jaskyne, ponory, podzemné vodné toky, jazerá, vyvieračky a iné, ktoré vznikajú chemickým rozpúšťaním vápencov alebo iných rozpustných hornín.
Prvotným činiteľom pri vytváraní jaskýň sa stáva dažďová voda, ktorá pádom cez vzduch sa nasycuje kysličníkom uhličitým. Okysličená dažďová voda presakuje po dopade na vápence do ich vnútra cez pukliny, trhliny a vrstvové škáry. Tu nastáva chemický proces, v ktorom okysličená dažďová voda rozpúšťa vápenec a mení ho na kyslý uhličitan vápenný. Ten sa rozpúšťa a vyteká s ňou na povrch vo forme krasových prameňov. V priebehu dlhých rokov voda postupne rozšíri úzke priechody na kanáliky valcovitého tvaru, ktoré sledujú smer puklín alebo vrstvových škár. Týmto procesom sa vytvorí jaskyňa.
